Vývoj koňa
12. 7. 2011
Vývoj koní
EOHIPPUS-mal veľkosť líšky, na končatinách mal 5 prstov, žil prevažne v lesnom a bažinatom prostore.
OROHIPPUS - jeho telo bolo už štíhlejšie, na predních končatinách mal 4 a na zadných 3 prsty. Odhaduje sa, že vážil priemerne 5, 5 kg a v kohútiku bol vysoký 36 cm. Oči ani zuby ešte nepripomínaly dnešného koňa.
MESOHIPPUS - bol väčší, mal dlhšie nohy a chrup vhodný k žuvaniu rozmanitejšej, ale stále ešte mäkkej potravy. Na všetkých končatinách mal po 3 prstoch.
PLIOHIPPUS - stál na jedinom kopyte, žil asi pred piatimi miliónmi rokov.
HIPPARION - výška 120 – 140 cm, zmena chrupu, tvaru lebky a predlžovanie končatín.
EQUUS - uzatvára vývojovú radu. Žil v Amerike asi pred tromi alebo dvomi miliónmi rokov, teda skôr ako človek.
Na začiatku ludských dejín žily dva typy divokých koní. Tie sa prispôsobily meniacemu sa životnému prostrediu a staly sa základom všetkých plemien domáceho koňa.
KERTAK - dodnes žije v stepiach Ďalekého Východu Strednej Ázie a v zoologických záhradách. Jeho kohútiková výška je 130 – 140 cm, má mohutnú hlavu, stojatú hrivu a krátke silné končatiny.
TARPAN - žil v oblasti Kaspického a Čierneho mora. V 80. rokoch 19. storočia bol vyhubený. Jeho kohútiková výška bola 135 – 145 cm, bol ušlachtilejší a štíhlejší.
Kôň v dávnych dobách
Perzská ríša (6. st. p. n. l.)
terajšiekone - vyrastali v chladných podmienkach s bohatými pastvinami na úpetí hôr severozápadného Íránu, okolo Hamadánu. Boli velmi silní. Peržania, ktorí jazdili v mäkkom sedle bez strmeňov, ich ovládali silnou uzdou.Slúžili k loveckým zábavám, dostihom (napr. trate dlhé 11 km)
Antické Grécko (8. – 7. st. p. n. l.)
Z tejto doby sa zachovali vyrezávané vozíčky, ktoré neskôr stratili zmysel.Začali sa tvoriť jazdecké oddiely.
Vozatajské preteky sa staly národným športom.1. preteky sa šli so štvorzáprahom na 25. olympiáde v r. 680 p. n. l. Prvé dostihy sa konaly v roku 648 p. n. l.
Grécke podnebie chovu koní nevyhovovalo, tak se kone dovážali.
Rímske impérium
zvláštne tipy koní: lovecký, dostihový, vojnový, ťažký tažný, lahší cestovný kôň
Rímania nepoužívali strmene
Vozatajské závody sa staly národným športom. Kone sa používali ako cirkusové atrakce, v súbojoch gladiátorov a na ródea.
Hlavné stredisko pre chov koní do armády sa stala Ibéria (dnešné Španielsko) .
V roku 54 p. n. l. začína mať veľký význam jazdectvo a to vďaka armáde
Číňania vymysleli dvojkolesový vozík ťahaný jedným koňom zapriahnutým medzi dvomi ojkami.
HISTÓRIA - VÝVOJ KONÍ
Vývoj koňa ako jedného z jedincov dokonalého živočícha z radu cicavcov, je klasickou ilustráciou postupného vývoja tvorstva, najmä pokiaľ ide o zmeny tvarov tela, stavby končatín a štruktúry zubov a tráviaceho systému. Na začiatku vývojového štádia je dosť ťažké rozlíšiť predkov koňa od predkov nosorožca alebo tapíra, pretože sú pravdepodobne spoloční, čo potvrdzujú mnohé spoločné znaky. Nosorožec a tapír zostali v pralese, nemuseli sa prispôsobovať okoliu, a preto si zachovali pôvodnejšiu formu, formu vyhovujúcu životu v pralese. Vývojová cesta koňa viedla k životu na suchšom a drsnejšom teréne, preto sa musel týmto podmienkam prispôsobiť.
So zmenou podmienok prostredia kryštalizoval sa aj vývoj koňa od päťprstých cicavcov veľkosti líšky až po dnešnú formu a veľkosť ( stavbu ) konského tela. Predpokladá sa, že predchodcovia koní žili pôvodne v jednotlivých geologických periódach v pralesoch, kde pôda bola mäkká, často až rozbahnená; tu bolo výhodnejšie našľapovať na niekoľko prstov čiastočne od seba vzdialených.
Zmenou geologických periód menili sa aj podmienky prostredia a života, pôda sa vysušovala, pribúdali stepi, súčasne pribúdali aj rýchlejší prenasledovatelia pôvodných predkov koňa. Na zachovanie existencie potomstva bolo potrebné dosiahnuť väčšiu rýchlosť. Končatiny sa prispôsobovaním postupne predlžovali, jednotlivé prsty sa skracovali, tým sa váha tela prenášala len na jeden, a to najdlhší, tretí prst, ktorý mal na poslednom článku kopyto. A tak dnešný kôň je jednokopytník, hoci jeho predkovia boli viacprsté nepárnokopytníky.
Paleontológovia na základe nálezu úplne zachovaných kostier starších i mladších predkov koní v treťohorných vrstvách zostavili vývojový rad vlastných koní, ktorý sa začína formou nazvanou „ Eohippus“. Eohippus dosahoval veľkosť líšky, mal pomerne krátku hlavu, 44 zubov, krátky krk, pružný klenutý chrbát a pomerne dlhé končatiny naznačujúce prispôsobovanie sa na získavanie väčšej rýchlosti. Na predných končatinách mal päť prstov, z ktorých len štyri boli zakončené malým kopýtkom. Na zadných končatinách mal Eohippus tiež päť prstov, z ktorých však len tri mali kopýtka, prvý a piaty prst boli krátke a nedotýkali sa zeme.
Nástupcom Eohippa v strednom eocéne bol „ Orohippus“, ktorý sa veľkosťou tela veľmi podobal Eohippovi; bol však štíhlejší, s dlhšou hlavou a jeho panvové končatiny boli nápadne dlhšie. Na hrudníkových končatinách mal štyri prsty, na panvových len tri prsty a chrup bol čiastočne zredukovaný. V staršom eocéne a začiatkom oligocénu najrozšírenejším typom cicavca bol „ Mezohippus“, ktorý vpredu i vzadu našľapoval na tri prsty, tretí prst bol zjavne silnejší a pri chôdzi bol najviac zaťažený. Končatiny mal veľmi štíhle, bol asi 50 cm vysoký a pravdepodobne veľmi rýchli v pohybe.
Koncom oligocénu a začiatkom miocénu prešiel Mezohippus vo niečo väčšieho „Miohippa“, z ktorého stepnej formy sa v Severnej Amerike vyvinul rod „Parahippus“ veľkosti malého pony.
V strednom miocéne z rodu Parahippus vznikli niektoré variácie formy „Meryhippus“ a z nej ďalej tri nové druhy equidov, pricom rod „Pliohippus“ v policéne bol najbližšou formou Meryhippa.
Z Pliohippa sa cez formu „Plezippa“ postupne v hornom pliocéne vyvinula forma pravého kona „Equus“. Pravé kone našľapovali ako dnešné kone na koniec tretieho prsta, ostatné prsty postupne zakrpateli a na nohe nezostali po nich zvonka ani stopy. Len na záprstnej (metacarpus) a podpätovej (metatarsus) kosti sa vzadu z oboch strán nachádzajú dve pozdĺžne, hrotom zakončené bodcové kosti, ktoré sú zvyškami u predchodcov koní dokonale vyvinutého druhého a štvrtého prsta. Bodcové kosti prispievajú k podpore zápästného (carpus) a pätového (tarsus) kĺbu.
V priebehu fylogenetického vývoja aj chrup koní prekonal pomerne veľa zmien. Z pôvodného chrupu, ktorý sa vyznačoval krátkymi, tupými, hrbolatými stoličkami, sa postupne vyvinul chrup bylinožravca s dlhými, hranolovitými stoličkami so zložito utváranými trecími plochami.
V súvislosti s vývojom chrupu a čelustí utvárala sa aj tvarová časť hlavy a očnice sa posunuli dozadu. Pomerne krátky krk predchodcov koní sa v dôsledku zvyšovania a predlžovania končatín, ako aj výživy, ktorá pozostávala prevažne z paše, postupne predlžoval. Podobne sa v dôsledku zlepšených podmienok výživy ako aj výberom zmenil i tvar a veľkosť tela koňa.
Prvé záznamy o zdomácnení zvierat pochádzajú z Cíny z obdobia asi 3400 rokov pred našim letopočtom. V Babylone sa našli správy o koňovi až z 8 storočia pred naším letopočtom, v Turkestane asi z obdobia 7000 rokov pre naším letopočtom a v Egypte asi 5000 rokov pred naším letopočtom. Chov a zdomácnenie koňa súvisí pravdepodobne s obrábaním pôdy, pretože kôň bol známy v Mezopotámii, Babylone a v Egypte, kde sa pôda už v tom čase obrábala.
Podobne ako pri pôvode koňa je dnes ešte veľa nejasného, i rozdelenie koní na jednotlivé plemenné skupiny podlieha hypotézam.
Na základe podrobnejšej kraniologickej analýzy jednotlivých plemien koní a ich porovnania s lebkami divých koní, viedenský zoológ a paleontológ Otto Antonius rozdelil plemená domácich koní do týchto skupín:
- skupina koní mongolských
- skupina koní východných ( orientálnych )
- skupina koní západných ( okcidentálnych )
Otazka
(Peter Letenay, 23. 7. 2020 16:50)